Muž na strome

3. mája 2018 20:15, Prečítané 1 480x, alexi, Nezaradené

Vlastne ani nevedela, čo ju prinútilo zastaviť sa. Dav ľudí idúcich po ulici ďalej prúdil okolo nej ako voda obchádzajúca kameň. Prižmúrila oči a zadívala sa na strom na druhej strane cesty. Bol nezvyčajne vysoký. Nebol to však len strom, čo upútalo jej pozornosť. Nikde uprostred, na hrubom konári, sa niečo pohlo. Keď sa pozrela lepšie uvidela, že je to mladý muž. Nedokázala od neho odtrhnúť zrak. Ten výjav pôsobil tak absurdne. Ostro kontrastoval s okolitým hektickým svetom. Mladík na strome sa nikam neponáhľal, dokonca nerobil vôbec nič. Len tam tak sedel, chrbtom sa opieral o mohutný kmeň a s jednou nohou spustenou vo vzduchu pomaly očami blúdil po okolí. Na tvári mal absolútne neutrálny výraz. Prvé, čo ju napadlo, či sa nechystá skočiť. Zišla pohľadom na frekventovanú cestu priamo pod ním. Načo iné by niekto liezol na strom? Veď je to bláznivé. Ďalej stála bez pohnutia na chodníku. Ľudí hmýriacich sa okolo nej už vôbec neregistrovala. Teraz tu bola len ona a mladý muž na strome. Tak rada by vedela, čo tam hore robí. A možno to ani on sám nevie. Kto vie.

Ako keby vypočul jej myšlienky, pomaly sklonil hlavu a na sekundu, možno dve sa pozrel na cestu. Následne to isté spravil aj smerom ku korune stromu. Zatajila dych. Mladík sa však ani nepohol. Pokúsila sa rozlúštiť emóciu v jeho tvári. V takej vzdialenosti to nebolo vôbec jednoduché. Nevyzeral smutne. Ale ani príliš šťastne. Možno by mala naňho aspoň zakričať. Napokon to však zamietla. Cítila, že to, čo sa tam práve odohráva, je príliš intímne na to, aby do toho mohla zasahovať. Či už sú to posledné okamihy jeho života alebo len obyčajná potreba povzniesť sa nad svetom. Kto vie.

Spomenula si na časy, keď aj ona sedávala na strome. Na to, aký to bol skvelý pocit, vidieť všetko z výšky a pritom byť neviditeľný. Pokoj so štipkou adrenalínu. Keby dnes nezahliadla toho muža, na to všetko by už zabudla. Rovnako ako ľudia okolo nej. Ľudia, ktorí kedysi tiež chceli vyliezť vysoko. Až tak, aby sa mohli dotknúť oblohy. Tí istí, ktorí dnes už nedvíhajú zrak k nebu. Akoby zabudli, že tam hore stále je. Väčšina z nich kráčala s pohľadom upreným na chodník pred sebou. Ich svetom sa stali dlažobné kocky, zatiaľ čo mužovi patril celý svet. Lebo naším svetom môže byť len to, čomu venujeme našu pozornosť.

Odrazu sa ich pohľady na okamih stretli. Muž sa sotva badateľne pousmial. Zdalo sa, že sa chystá zliezť dolu. Uľahčene si vydýchla a sledovala, ako sa stavia na konár. Hoci z muža na sekundu nespustila oči, nedokázala si vybaviť, kedy sa to stalo. Videla len, ako sa jeho telo rúti smerom k zemi. Po niekoľkých nekonečných sekundách jeho pád ukončil tlmené buchnutie. Niekoľko ľudí čakajúcich na zastávke zdesene vykríklo. Žena sa naposledy pozrela na majestátny strom a zodvihla zo zeme tašku. Vykročila ďalej po svojej pôvodnej trase a sklonila hlavu k chodníku.

Možno sú kocky trošku nudné, ale v každom prípade sú bezpečné. Človek z nich nemá kam spadnúť. Predsa ten muž musel rátať s rizikom pádu, keď šplhal na strom. Pobúrilo ju to. Ako si mohol myslieť, že bude môcť jednoducho zliezť späť na zem? Hlupák. Snáď nevedel, aký rýchly je pád z veľkej výšky? A bolestivý.

V mysli začala počítať svoje kroky. Pristihla sa, že v kútiku duše mu strašne závidí. Tých pár minút. Keď bol majiteľom celého sveta. Keď bol tak ďaleko od dlažobných kociek. Jeho nenápadný úsmev.

Napadlo jej, že by to nemusel byť najhorší nápad. Vlastne, ako dlho už na žiadnom strome nebola? Nakoniec by to mohlo byť fajn. Kto vie.