Alexi

A dosť! Mal som chuť skríknuť, no ovládol som sa. Naštvane som šmaril mobil do tašky.
Je toho proste príliš. Vedel som, že ma táto práca raz zabije. Opakoval som si to každý večer, keď som prišiel domov uštvaný ako divá zver a zaspal som skôr, než som si vôbec stihol ľahnúť. A predsa som každé ráno vstal a išiel som tam zas.

Teraz však nebolo ešte ani poludnie a ja som už cítil, že jednoducho nevládzem. A to ma o pol hodinu čaká ďalšie rokovanie.

Stál som uprostred chodníka a túžobne sa pozeral na voľnú lavičku v tieni vysokého duba. Váhavo som hodil očkom na hodinky na mojej pravej ruke. Čo sa stane, ak si na päť minút oddýchnem? To som ešte netušil, akých bude pre mňa tých „päť minút“ rozhodujúcich.

Nikde nebolo ani nohy, takže ma nikto nebude rušiť. Skvelé! Svižným krokom som prešiel k lavičke. S úľavou som sa na ňu zosunul a trochu si uvoľnil kravatu. Zaklonil som hlavu a zadíval sa do zelenej koruny majestátneho dubu. Jemný vánok občas prenikol cez husté lístie a odhalil kúsoček slnka. Ani neviem kedy mi viečka klesli a ja som proti svojej vôli zatvoril oči.

„Máte tu, prosím, voľné?“ ozal sa neistý hlas. Kedže sa mi skoro podarilo zaspať, trhlo mnou. Rýchlo som sa napriamil a trochu rozčarovane som očami prešacoval narušiteľa. Vyzeral, ako to povedať… Biedne? Strhane? Tmavosivé vlasy mu sčasti zakrývali zvráskavenú tvár. Hoci bol teplý jarný deň a teploty dávno presiahli dvadsať stupňov, starec mal na sebe hrubý hnedý kabát z mendžesteru.

Mohol som si myslieť, že akonáhle si sadnem, objaví sa nejaký bezdomovec. Kedže som presne vedel. čo bude nasledovať, predvídavo som začal loviť vo vreckách v snahe nájsť svoju peňaženku. Môj čas bol totiž dosť drahý. Keď som ju konečne našiel v náprsnom vrecku saka, vysypal som si do dlane všetky drobné, čo som mal a nastrčil som ruku smerom k nemu. Starec na mňa nechápavo hľadel. Potom, akoby sa nič nestalo, sa usadil vedľa mňa. Ja som si medzitým zahanbene strčil drobáky do vrecka nohavíc.

„Som unavený. Veľmi unavený,“ začal starec a hľadel niekam do diaľky. „Viete, to, čo robím, je hrozne vyčerpávajúce.“

Nevedel som si pomôcť a potichu som sa uškrnul. Čo môže mať takýto človek na práci? Muž na mňa pozrel, ako keby medzičasom zabudol, že na lavičke nie je sám.

„Čo robíte vy?“ spýtal sa a premeral si ma podobne, ako ja jeho pred pár okamihmi.

„Som manažér v nadnárodnej korporácii,“ odvetil som s istou hrdosťou v hlase, aj keď som vedel, že starec nemá ani poňatia, o čom to hovorím.

„Takže aj vy ste zabudol,“ prehodil medzi rečou.

Výborne, nielen bezdomovec, navyše aj pomätený. Rozhodol som sa, že najrozumnejšie bude vypariť sa. Aj tak som tu už dlhšie, než som plánoval.

„Ja zbieram listy,“ začal z ničoho nič. Všimol som si, že mu z hlasu znie podobná hrdosť ako mne. Zdvihol som zrak ku korune dubu.

„A čo robíte teraz? Keď sú listy tam, kde majú byť, na strome?“ opýtal som sa a neodpustil si pritom výsmešný tón. Čudák s úsmevom pokrútil hlavou.

„Tieto listy nie je potrebné zbierať. Stromy ich na jeseň stratia, no na jar prídu s novými, silnejšími, krajšími. Ja som zberač takých listov, na ktoré ich majitelia zabudli a viac si žiadne nové nenechali narásť.“

„Skvelé,“ odvetil som, hoci som ho vlastne ani nepočúval. Mysľou som bol už naspäť v práci. „Ja už pôjdem, majte sa,“ zamyslene som prehodil smerom k nemu a už som aj vstával z lavičky.

„Nechoďte ešte,“ zastavil ma rázne. Ostal som zamrznutý v predklone a hľadel som na jeho ruku posiatu pigmentovými škvrnami položenú na mojom lakti. Naliehavosť v jeho očiach ma prinútila opäť sa posadiť.

„Viete, zbieram ich už tak dlho, že som to prestal počítať. Občas mi je z toho do plaču. Toľko vyhodených listov. Toľko krásnych snov, ktoré pochoval čas…“ Muž stíchol a oči sa mu zaleskli. „Nie je to strašné? Niečo, čo pre nich kedysi toľko znamenalo… Jednoducho vyhodia do koša alebo odložia do zásuvky, ktorú viac neotvoria. Potom prídem na rad ja. Vezmem si ich k sebe a láskyplne ich opatrujem, kým nepríde zas ich čas… Keby som to nerobil, zabudlo by sa na ne. Navždy! Nechápavo pokrútil hlavou. Ako som povedal, je to nesmierne ťažká práca, ale milujem ju. Miluješ aj ty svoju?“

„Samozrejme, je to skvelá práca,“ odvetil som dotknuto.

„Skvelá pre koho?“

„Akože pre koho?“

„Robíš niečo, čo ťa napĺňa šťastím? Alebo robíš šťastných iných?“
„Moja práca je dôležitá. Pracujem pre veľkú korporáciu…“

„Takže pracuješ na snoch niekoho, kto ich neodložil,“ skočil mu do reči. Náhlivo si začal rozopínať gombíky na kabáte. Z futra vytiahol hrubú hnedú obálku. Strarostlivo povyrovnával rohy a natrčil ju smerom ku mne ako najväčší poklad.

„Čo to je?“ spýtal som sa nedôverčivo a pohľadom som preskakoval zo starca na obálku.

„Vezmi si ju,“ pobádal ma. Rezignoval som a chvatne roztrhol vrchnú časť. Stoh papierov, ktoré som z nej vybral som si položil na kolená. Trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopil, čo držím v rukách. Keď mi to naplno docvaklo, hrdlo sa mi stiahlo a špičky prstov sa roztriasli. V hlave mi vírilo milión otázok, no nebol som schopný zo seba dostať ani hlásku.

„Odkiaľ…“ vykoktal som. Muž sa usmial a so sentimentom sa zahľadel na nesúrodé stránky.

„Často som si ich prezeral. Tvoje sny a spomienky sú tak nádherné. Nesú v sebe obrovský potencionál. Samozrejme, tie prvé nie sú príliš reálne, no mal si úžasnú fantáziu. Aha, napríklad tento,“ ukázal na vrchný papier, na ktorom bola akási farebná čarbanica, ktorú som nepoznal. „Tento si nakreslil, keď si mal asi štyri. Vtedy si bol presvedčený, že keď vyrastieš, budeš maľovať oblaky na oblohu. Nie je to rozkošné? Aha,“ ukázal na ďalší. „Tu si veril, že keď vyrastieš, budeš Superman.“

Pozorne som si prezrel nie príliš vydarené dielo. V ľavom dolnom rohu bolo kostrbatým písmom napísané MICHAEL. Starec ďalej prehŕňal papiere a vyratúval. Kúzelník, vedec, lekár… Zastavil sa až pri väčšom papieri, na ktorom bolo namaľované jazero a okolo neho zástup chatiek. Vytiahol ho z kopy a strčil mi ho pod nos.

„Na toto som doteraz neprišiel. Čo si chcel byť tu? Je to tvoja posledná kresba, ak sa nemýlim, mohol si mať zo desať rokov.“

Rázne som mu vyšklbol papier z ruky a zložil ho na polovicu, aby som sa naňho nemusel viac dívať. Strčil som hona spodok kôpky.

„To je osobné,“ odvrkol som vzdorovito, ako keby som mal opäť desať.

„Milý môj, toto všetko,“ rukou ukázal na kôpku, ktorú som kŕčovito zvieral, „je to najosobnejšie, čo môže byť. Lámem si s tým hlavu už dlhé roky, tak sa neošívaj a vysyp to.“

„Blížili sa letné prázdniny. S mojim najlepším a vlastne i jediným kamarátom, Erikom, sme mali ísť do tábora. Obaja sme sa veľmi tešili, dlho dopredu sme si robili plány… Ale pár dní pred odchodom mi otec povedal, že nejdem nikam. Nevysvetlil mi prečo. Prosil som, plakal, zlostil sa… Ale nič s ním nepohlo. Keď som pochopil, že je to definitívne, zavrel som sa vo svojej izbe a s rodičmi som ani neprehovoril.“ Hlas sa mi zlomil. Možno preto, že práve teraz som uvidel všetko v úplne inom svetle. A o to horšie som sa cítil. Musel som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť, aby som bol schopný pokračovať. „O dva týždne moja mama zomrela,“ zakončil som rozprávanie a neprítomne som hľadel na kôpku na mojich kolenách.

Vtedy som nenávidel celý svet. Mal som pocit, že sa proti mne všetci spikli. Najprv mi bolo odopreté to, čo som veľmi chcel a krátko na to odíde matka a nechá ma samého? Až teraz mi to docvaklo. Tie dva týždne boli mojou šancou stráviť posledný čas s mamou. A ja som namiesto toho trucoval v izbe. Čo by som dal za to, keby som mohol teraz byť s mamou dva týždne. Alebo hoc i deň.

„Teraz všetky tvoje sny dávajú nový, ešte krajší zmysel,“ pretrhol mi niť myšlienok Zberač.

„Aký?“ zvedavo som zdvihol obočie.

„Tvoje túžby, ktoré si kreslil… Vidíš? Nie sú len obyčajné detské fantazírovanie. Ty si chcel pomôcť svojej mame a od toho sa odvíjali aj tvoje sny… Až jej smrť ti dopriala voľnosť snívať podľa seba. Áno, na dlho si sa odmlčal. Ale potom…“ Vytiahol z kopy pokrkvaný papier. Tento neobsahoval žiadnu kresbu. Keď som zistil, na čo sa dívam, ostal som v nemom úžase.

„To je… To je môj prvý text!“ zvolal som nadšene. So sentimentálnym úsmevom som rýchlo prešiel riadky popísané modrým guličkovým perom. Nezaujato som zhodnotil, že spevácku súťaž by som s ním nevyhral, no aj tak ma tie slová akosi divne uspokojovali.

„Mal som pätnásť a bol som prvýkrát zamilovaný,“ skonštatoval som potichu.

„Áno! mal si taký potencionál! S gitarou ti to šlo akoby si sa s ňou narodil. A ten tvoj hlas! Taká škoda!“

„Každý raz musí dospieť,“ bránil som sa.

„Aké dospieť? Ak dospieť znamená zahodiť sny, prestať veriť rozprávkam a nežiť, len prežívať, tak to by sme mali radšej navždy ostať deťmi!“ Vyskočil na rovné nohy a o pár okamihov si opäť sadol. Zdalo sa, že precenil svoje sily. „Tak mi teda povedz, kedy si „dospel“?“ rukami naznačil úvodzovky.

„Spievanie ma skutočne bavilo, dokázal som s gitarou presedieť celé hodiny… Rozhodol som sa, že pôjdem študovať hudbu, aby som mohol robiť to, čo ma tak bavilo…“

„Ale tak sa nestalo,“ škonstatoval starec a pozorne ma sledoval.

„Nie. Keď som to povedal otcovi, vysmial ma. Vraj mám ísť robiť skutočnú prácu a brnkať si môžem po večeroch. Bol som dosť citlivý, vzalo ma to. Nikto okrem otca ma nepočul hrať. Z toho som usúdil, že nie som dosť dobrý. Odložil som gitaru pod posteľ a viac som ju nevzal do rúk.“ Starec nechápavo pokrútil hlavou.

„Ako si len mohol? Ty si sa nahneval na svoj sen! Toto je ešte horšie, ako keby si naňho zabudol. Ty si naňho zanevrel! Ale nič nie je stratené… Vieš rovnako dobre ako ja, že hlboko vnútri stále žije. Inak by si si nevzal gitaru so sebou do svojho nového bytu a neskryl ju opäť pod posteľ.“

„Ako to všetko vieš?“ začudoval som sa.

„Sledujem sny aj dávno po tom, ako sa o nich prestane kresliť či na ne myslieť,“ odpovedal mi pokojne a záhadne sa usmial. Zhrabol na kopu všetky moje výtvory a skryl ich naspäť do obálky. Tú si zastrčil do kabáta. Užasnuto som ho sledoval.

„Prečo mi ich berieš, Veď sú moje!“

„To, čo je vyhodené sa nevracia. Ale ty ich nepotrebuješ. Svoj účel splnili, objavili sa opäť v tvojej hlave. Znova žijú. A teraz, ak dovolíš, už pôjdem. Som tak vyčerpaný a ľudí, ktorí zahodili svoje sny je tak veľa…“ Muž sa postavil a neistým krokom sa začal vzďaľovať.

„Počkaj!“ zakričal som za ním a postavil sa. Muž sa otočil.

„Chcem sa ti… Poďakovať,“ vyšlo zo mňa horko-ťažko.

„Nemáš za čo, je to moja práca. Ale predsa… Je tu niečo, čo môžeš urobiť, ak sa mi chceš odvďačiť.“

„Čokoľvek,“ vyhŕkol som bez zaváhania a podišiel bližšie.

„Raz, keď budeš mať deti… Ušetri mi prácu a staraj sa o ich sny.“ Nemo som prikývol a zložil sa opäť na lavičku. Zaklonil som hlavu a zadíval sa do hustej koruny. Zberač listov…

Z diaľky ku mne doliehalo nástojčivé vyzváňanie. Otvoril som prudko oči. Nad hlavou mi šušťali listy vo vetre. Rýchlo som sa posadil a automaticky pozrel na hodinky. V duchu som zanadával. Nechcelo sa mi veriť, že som spal viac než hodinu. Pretrel som si rukami tvár. A ten divný sen… Pozrel som sa vedľa seba. Samozrejme, nikto okrem mojej tašky tam nebol. Urovnal som si kravatu. Nebol som vo svojej koži. Schmatol som tašku a v hlave som rátal, ako najrýchlejšie sa dostanem späť do firmy. Pozviechal som sa na nohy. Niečo ma však zarazilo. Strčil som ruku do vrecka nohavíc, ktoré sa mi zdalo ťažšie než zvyčajne. V ruke som držal kôpku mincí.

Nevedel som presne, či som sa zbláznil alebo som som bol svedkom niečoho… väčšieho. Vykročil som po chodníku a v hlave mi neprestajne zneli slová, ktoré som videl na pokrkvanom papieri.

Keď raz prídem na vrchol, nájdem tam seba,

keď padnem na dno, stretnem tam teba.

Si mráz, čo páli ma,

si oheň, čo hasí ma,

si celý môj svet,

od hora do dola…

Musím sa ponáhľať. Meškám. Už celé roky…