Alexi

Bol mi daný obrovský dar. Uvedomoval som si to. Prvotné nadšenie však rýchlo opadlo a mňa začali dobiehať pochybnosti. Čo ak ešte nie som pripravený?
Veľmi dobre si pamätám, aké bolo ťažké odísť. Ale stále to bolo nič v porovnaní s návratom.

Nesledujem čas, ale predpokladám, že v tomto kresle sedím už pekných pár hodín. Ruky mám studené a spotené dlane si v pravidelných intervaloch triem o nohavice. Občas sa dotknem mincí vo vrecku, aby som sa zas a znova presvedčil, že sa mi to nesníva. Predomnou – na posteli, ma čaká ona. Moja prvá. Moja milenka. Z jej jasných kontúr a lákavého lesku ostala len silueta sotva viditeľná v šere. Nemo na mňa hľadí. Chvíľami vyzývavo, potom sa jej pohľad zmení na vyčítavý. Je toho veľa, čo si potrebujeme navzájom vykričať. Ona však nevie, ako začať. A ja si stále nie som istý, či chcem začať. Bojím sa. Nie. Som posraný strachom, to je výstižnejší výraz. Lebo presne viem, čo bude nasledovať, keď prehovorím. Vezme si ma, ovládne ma celého, do poslednej molekuly. Vyresetuje moju dušu ako zavírený počítač. Ostanem na nej plne závislý. Ak nebudem dosť silný a vzdám to, ostanem sám. Prázdny, zlomený.

Niekto zvoní. Ten prenikavý zvuk už nemožno ignorovať, ako som to robil s telefónom, ktorý doteraz narúšal uši drásajúce ticho. V hlave si rýchlo premietnem možnosti a s nevôľou vstanem. Nohy sa mi v sekunde podlomia ako malému kozľaťu. Trvá hodnú chvíľu, kým opäť začnú spolupracovať.
Nemusím sa ani pozerať cez kukátko, viem presne, kto stojí za dverami. Rázne ich otvorím. Prekvapenie sa nekoná.

Predomnou sa týči v plnej kráse Lucia. Ruku má opretú v bok a prepaľuje ma takým pohľadom, z ktorého by aj Medúza skamenela. Odolám pálčivej potrebe sa jej ospravedlniť. Za hocičo. Namiesto toho si prejdem rukou po holej hlave. Je to môj utkvelý zvyk z dôb, keď som ešte mal vlasy.

„Ty kde si bol?“ osopila sa na mňa. O krok som ustúpil, čo si zrejme pomýlila s pozvaním. Nie že by na nejaké čakala. „Prečo tu máš tmu? Ty si spal? Kde si bol celý deň? Všetci sa po tebe zháňajú,“vysypala, zatiaľ čo sa nezastaviteľne rútila k druhej strane izby. Cvakla vypínačom a mňa odrovnalo jasné svetlo. Popamäti som sa dotackal ku gauču. Nezaťažoval som sa formalitami, Lucia tu nie je prvý krát, obslúži sa aj sama. Napokon sa ku mne pridala aj ona.
„Neodpovedal si mi.“

„Nedala si mi šancu,“ vyletelo zo mňa. Sklopil som zrak. Horlivo premýšľam, čo by som jej dal. Historke o tom, že si ku mne prisadol nejaký nadprirodzený tvor v starom mendžestráku a vrátil mi sny, by asi neuverila. Nechápem to ani ja, tak ako by potom mohla ona?
„Potrebujem si pár dní oddýchnuť,“ vydrmlolil som. Jej dôvera v moje slová bola mizivá. Napriek tomu sa prisunula bližšie. Črty jej tváre zmäkli a pohľad sa zmenil skôr na materinský. Nie, ochraniteľský. Bridila sa mi predstava priraďovať čokoľvek súvisiace so slovom „matka“ k žene, s ktorou z času na čas spávam. Obavy v ich očiach však boli úplne rovnaké.

„Bála som sa o teba.“ Nesmelo sa dotkla ruky, ktorú som si už zo zvyku trel o nohavice, svojimi krehkými prstami. Už sme sa dotýkali veľa krát, aj na omnoho intímnejších miestach, ale teraz to boli iné. Bol v tom… Cit. Postrehol som, že si ma pozorne prezerá.
„Kam to stále hľadíš?“ Otočila hlavu smerom k dverám do spálne a zamračila sa. „Veď ty ich nikdy nezatváraš.“ Navzdory ošemetnej situácii som opäť pocítil obdiv. Poznala ma. Aj keď moja klaustrofóbia bola vskutku neprehliadnuteľná. Všimol som si, že jej pohľad stále spočíva na dverách. „Ty tu nie si sám, však?“ opýtala sa potichu. Otvoril som ústa, no nevyšlo z nich nič. Jej to ako odpoveď očividne stačilo. Stiahla ruku z tej mojej a ja som sa iba nečinne prizeral. Vstala na nohy a ponaprávala si záhyby na čiernej sukni. Ako v tranze som sa vydal za ňou. Nechcel som, aby odišla. Ale nemohla ani zostať. Dnes nie.
„Priniesla som ti papiere, ktoré ti ostali na stole. Viem, že ich budeš potrebovať…“ Vôbec som ju nepočúval. Zrak mi zastal na utešenej kôpke hovejúcej si na komode. Šmahom ruky som ju poslal k zemi. V momente zmĺkla a s otvorenými ústami hľadela na spúšť.
„Šibe ti?!“ skríkla. Nepodarilo sa mi odhadnúť, či to bola otázka alebo konštatovanie. Ale na tom vôbec nezáležalo. „Veď to sú dôležité dokumenty!“ dodala zúfalo. Zasmial som sa.

„Dôležité? Čo je na nich tak vzácne? Ty si nikdy nechcela od života viac než…,“ rukou som ukázal za seba, „než toto?“ Ak nič iné, aspoň sa mi na pár mikrosekúnd podarilo zmeniť jej rozhorčenie na prekvapenie. Tak veľmi som chcel, aby pocítila to, čo ja. Vášeň. Chuť žiť. Spomenúť si na to, čo už dávno zabudla. Pery sa jej stiahli do tenkej bielej linky. Bez slova sa otočila a vykročila k dverám.
„Luci, počkaj,“ dobehol som ju a jemne vzal za rameno. Keď sa otočila, oči sa jej trochu leskli. Želal som si, aby som ju poznal aspoň tak ako ona mňa. „Odpovedz mi na jednu otázku. A už ti dám pokoj, sľubujem.“

„Hovor,“ odvetila sotva počuteľne a sklopila zrak.

„Pamätáš si ešte, o čom bol tvoj sen? Niečo, čo si chcela viac, než hocičo iné?“ Otázka ju prekvapila. Chvíľu mi hľadela do očí, akoby nevedela, či to myslím vážne.

„Ja som si nikdy taký luxus dopriať nemohla.“Vymanila sa z môjho zovretia a zabuchla za sebou dvere.

Keby za hlúposť dávali ocenenia, mal by som už vlastnú sieň slávy. Často mlčím práve vtedy, keď je priam nevyhnutné niečo povedať. Utekám z bojov, na ktorých mi záleží. Nie, nie som slabý. Mám len strach. Obyčajný, ľudský strach.

Otočil som sa na päte a odhodlane rozrazil dvere na spálni. Už dosť. Potrebujem svoju dušu späť.
Ona ma tam čakala, pripravená na rozhovor. Usadil som sa na posteľ a pritiahol ju k sebe. Jemne som prešiel vankúšikmi prstov po strunách. Príjemne to šteklilo.

Po prvom výkriku to šlo samo. Nedokázal som to ovládať.
Kričal som na ňu, že ma opustila. Vyčítal, že ma zlomila. Vykričal som jej každú jednu bolesť, ktorú mi spôsobila. Vrieskal som tak veľmi, až ma z toho boleli špičky prstov.

Odniekiaľ sa ozvalo búchanie. Rozreval som sa znova. Dnešná noc patrí nám. Keď som už nevládal kričať, začal som sa tíško ospravedlňovať. Za to, že som ju odložil. Že som jej dosť neveril. Že som neveril sebe.

Vonku sa rozvidnievalo. My sme ležali vedľa seba. Pokožku na tvári som mal stiahnutú od slaných sĺz a prsty lepkavé od krvi. Bol som zničený, ale už dávno som sa necítil tak fajn.
Boli sme pomerení. Vybojoval som si svoju dušu naspäť.